|close     | gallery pictures reflect  Central America
 
 
Skutoční Ľudia
[rachel & aldrig]

V srdci najväčšieho mexického dažďového pralesa, neďaleko hraníc s Guatemalou žije posledných sedemsto divých Mayov. Pomaly sa pohybujúce bosé postavy v dlhých bielych tunikách uprostred večne zelenej džungle sú poslednými reliktmi pôvodného života Strednej Ameriky. Po stáročia odolávajúc civilizácii, nosia v sebe kultúrne dedičstvo svojich predkov. Dedičstvo úžasnej symbiózy s divočinou, ktorá ich obklopuje. Hovoria si Hach Winik, čo v ich reči znamená - skutoční ľudia.

>>Z rušného mestečka Ocosingo sme sa malým mikrobusom premiestnili do srdca Lakandónskej džungle. Bolo pravé poludnie a šofér nás vyhodil na rozpálenej križovatke. Obďaleč stálo staré hrdzavé auto. Podnikavý domorodec tu čakal možno už niekoľko dní na príchod zablúdencov, ktorí budú chcieť na vlastnú päsť spoznať lakandónskych Indiánov. Chvíľku sme zjednávali cenu a vzápätí sme sa už terigali po rozbitej asfaltke, obdivujúc bujnú vegetáciu. Šofér zrazu zastal a zatváril sa, že už sme na mieste. Neveriacky sme sa na seba pozreli, pretože naším cieľom bola dedinka Lacanjá Chansaya. Nás však obklopovala len hustá džungľa.
No drevená tabuľa so šípkou a kresbou vzdialene pripomínajúcou stan jasne ukazovala na cestičku pomedzi stromy. Vystúpili sme teda a váhavo sme sa ponorili do zeleného mora. Chodníček nás priviedol na lúku k nízkemu drevenému domčeku, kde nás privítali tri malé smejúce sa Indiánky. Keď sme sa im prihovorili, rýchlo sa rozpŗchli a skryli do bezpečia maminej dlhej sukne. So španielčinou sme nepochodili, rukami-nohami sme sa však dohodli na symbolickom nocľažnom za rozloženie stanu v ich voňavej záhrade.

Deti lesa
Až neskôr sme si všimli, že na strome nad našimi hlavami rastú zvláštne plody. Pripomínali fazuľové struky. Boli však celé čierne a vnútri sa skrývali tvrdé, žiarivo červené bobule. Kmeň stromu aj konáre boli posiate ostňami, takže sme sa pri oberaní fazuliek poriadne dorezali. Z vedľajšieho pokrúteného stromu na stan spadol neidentifikovateľný plod. Mal veľkosť väčšieho zemiaka a povrch podobný kivi. Keď sme ho zvedavo rozrezali, vytiekol z neho biely, silno zapáchajúci lepkavý sliz, ktorý nie a nie zmyť.
„Vegetácia je tu neuveriteľná. Veľkolepé stromy a exotické rastliny s listami veľkými ako slnečníky. Zvláštne, hmyzu podobné kvety, obrovské liany visiace z vrcholkov stromov. Ich korene obopínajúce kmeň často usmrtia svojho hostiteľa, aby na jeho mieste mohol vyrásť iný drevený obor. Bola som očarená hudbou hmyzu, spevom žiab a orchestrom stoviek vtákov, aké som nikdy predtým nevidela.“ Takto popísala švajčiarska etnologička Gertrude Blomová, ktorá skúmaniu a pochopeniu spôsobu života lakandónskych Indiánov obetovala celý svoj život. Obdivovala neuveriteľnú harmóniu ich splynutia s prírodou.
Lakandónci sú skutočne deti lesa, čoho dôkazom je napríklad slovíčko K´ax, ktoré znamená zároveň svet aj strom. Ich tradičné lesné hospodárstvo je azda najvzácnejším pokladom, ktorý v sebe nosia celé generácie. Vytvára podmienky na nezávislý život. Všetko, čo potrebujú, sú schopní vyťažiť z malého kúska zeme. V určitých intervaloch nechávajú rastliny odhniť, aby sa pôda zregenerovala a viacero obilnín pestujú v tieňoch gigantických stromov. Nikdy si z lesa nezoberú viac, ako potrebujú, chránia ho a ošetrujú, trávia v ňom oveľa viac času ako vo svojich skromných príbytkoch.
Všetky domčeky sú veľmi jednoduché, drevené, ukryté v hustej zeleni. Nie sú usporiadané jeden vedľa druhého popri ceste, ako to poznáme z našich dedín. Niekedy na susedov natrafíte až po dvesto metroch. Indiáni sa pohybujú po vyšliapaných uličkách v absolútnej tichosti, nespozorujete ich skôr, než sú v tesnej blízkosti. Väčšina Lakandóncov si dodnes oblieka biele tuniky, jednoduché „nočné košele“ dlhé až po zem. Keď sa v nich bosí prechádzajú a dlhé čierne vlasy im vejú vo vetre, pripomínajú pacientov zo sanatória. Ako jediní zo všetkých potomkov Mayov majú kučeravé vlasy. V polovici čela rovno zastrihnutá ofina pôsobí trochu komicky, stále sa usmievajú, veľa toho nenarozprávajú, a keď prehovoria, tak to znie ako spomalený gramofón. Napriek tomu je ich spoločnosť veľmi príjemná, pretože nepoznajú stres a zhon.
Pri križovatke dvoch najširších prašných ciest sa nachádza basketbalové ihrisko, ktoré slúži ako hlavné námestie. Toto jediné vyasfaltované priestranstvo široko-ďaleko je centrom celej komunity. Všetci sa tu stretávajú pri dvoch drevených búdkach, miestnych tiendach (obchodíky so základnými potrebami a jedlom).
Usmievajúce sa postavy si nás zvedavo obzerali. Boli sme pre nich rovnakou atrakciou ako oni pre nás. Všimli sme si, že okolo starého košatého stromu postáva hlúčik domorodcov. Zabávali sa na malej opičke priviazanej o strom. Podpichovali ju trblietavými plieškami pripevnenými na konci dlhej palice. Opica vyskakovala, zakaždým naháňala lesknúci sa zázrak okolo stromu, až kým ju omotaná reťaz nestrhla späť. Nahnevane škriekala a okolostojace deti sa od smiechu chytali za bruchá.

Stratení turisti
V jednom z obchodíkov sme sa spýtali, kde sa dajú kúpiť tortille (kukuričné placky), bez ktorých sme si večeru nevedeli predstaviť. Neubehlo ani päť minút a pribehol malý chlapec, zvierajúc v rukách plné vrecko. Boli ešte horúce. Sadli sme si na „námestie“ a vzápätí si prisadol sympatický starší Indián. Predstavil sa ako Carlos Chan. Milo nás prekvapil výbornou znalosťou španielčiny, a tak sme ho zahrnuli otázkami. Najviac nás zaujímali ruiny a vodopády, ktoré sú vraj skryté v džungli, a len domorodci k nim poznajú cestu. Na našu otázku, či by sme tam trafili aj bez sprievodcu, pobúrene spustil:
„Asi pred rokom mi volal kamarát s prosbou, aby som zabezpečil dvoch sprievodcov skupinke turistov. Potešil som sa, že niečo aj s bratom zarobíme. No keď na druhý deň zaparkoval presne tu, kde sedíme, veľký autobus a vystúpilo z neho dvadsaťšesť ľudí, neveril som vlastným očiam. Usiloval som sa mu vysvetliť, že je ich priveľa a musia sa rozdeliť na niekoľko skupín. Trvali však na tom, že do večera chcú byť späť, a tak nám nezostalo nič iné, než vyraziť. Šiel som ako prvý, môj brat posledný a medzi nami dlhý husí pochod. Čakalo nás desať kilometrov cez hustý prales k ruinám Bonampak. Viete si predstaviť také množstvo ľudí? Tuční nevládali, starší zle znášali teplo, deťom prekážal dotieravý hmyz. Stále niečo fotili a vybočovali z radu, jednoducho horor. Tak sa to aj skončilo. Dvaja z nich sa stratili a napriek niekoľkodňovému hľadaniu, do ktorého sa zapojila celá dedina, sa nám ich už nikdy nepodarilo nájsť. Džungľa je krásna, ale nebezpečná...“

Hodina lakandónčiny
Carlos nám sľúbil, že nás na ďalší deň predstaví svojmu otcovi, ktorý je najvyšším duchovným starešinom. Zotmelo sa a hlad nás usadil okolo ohniska. Tri sestry v hodvábnych kvetinových šatách už čakali pri stane. Po niekoľkých neúspešných pokusoch založiť oheň z vlhkých halúzok nás najstaršia z nich nechala zahanbene stáť. Odbehla, priniesla kopu kukuričného šúpolia a naše trápenie vyriešila suverénne za niekoľko sekúnd. Usilovali sme sa ich naučiť pár slov po španielsky a ony nás zasa lakandónsky. Dve mladšie sa bláznili, stále sa chichotali a tá najstaršia ich umravňovala. Večeru sme si rozdelili do misiek a v tichu noci sme počúvali zvuky džungle. Z diaľky k nám doliehal hrdelný vreskot opíc, pri ktorom nám po chrbte behali zimomriavky.
Pred polnocou sa okolo nás rozžiarili tisíce malých svetielok. Cítili sme sa ako v rozprávke, celá lúka bola posiata blikajúcimi svätojánskymi muškami. Zrazu sa z diaľky ozval prenikavý spev, pripomínajúci gospelovú omšu. Vydali sme sa do noci za hlasmi šíriacimi sa po celej dedine. Priviedli nás až k drevenej kôlni. Nakukli sme cez škáry a zostali sme stáť v nemom úžase. Vnútri totiž stáli v polkruhu iba štyri tučné Indiánky. Mohutnými hlasmi a tlieskaním vytvárali ilúziu početného speváckeho zboru. „Páči sa vám spev?“ prihovoril sa nám okoloidúci Indián. „Dnešným obradom si uctievame nášho pána Hachäkyum, ktorý nás stvoril z hliny v Palenque. Toto mesto ruín je naším stredom vesmíru a každoročne putujeme k jeho bránam uctiť si našich predkov.“

Kin Bor Chanov príbeh
Narodil sa vraj pred vyše sto rokmi. „Stávam sa pomalším,“ hovorí duchovný vodca celej komunity a na tvári s tisícami vrások sa mu objaví úsmev. Pri chôdzi sa opiera o dlhú palicu, ktorú drží pred sebou a odráža sa ňou ako rybár veslom od brehu. Pár šedín v tmavej hrive sa trblieta na slnku. Je jeden z posledných, v ktorom prežívajú príbehy dávnych predkov.
„Pamätám sa, ako som vyrastal pri prekrásnej lagúne. Okolitý prales nám dával všetko, čo sme potrebovali. Toto úžasné miesto v Lakandónskej džungli sa volá Laguna Miramar. Ešte aj dnes sa možete bez problémov napiť jej priezračnej vody a zažiť prírodu v jej dych vyrážajúcej panenskej kráse. Vďaka dohode okolitých komunít po hladine nikdy neprešiel motorový čln a v okruhu niekoľkých kilometrov je prísne zakázaný akýkoľvek zásah do dažďového pralesa. Keď som ešte vládal, často som si chodil oddýchnuť na toto jedinečné miesto,“ povzdychol si starček a zasnívane sa zahľadel do prázdna.
Okolitý svet sa však pred ich lesom nezastavil. Na približne stopäťdesiat rokov ich pohltila džungľa potom, čo utiekli v osemnástom storočí pred Španielmi z Guatemaly a pred Britmi z Belize. Do päťdesiatych rokov minulého storočia sa vyhýbali kontaktu s okolitým svetom. Utekali čoraz hlbšie a hlbšie pred drevorubačmi, ktorí plienili les. So štátnym povolením, či bez neho, mizli tisíce štvorcových kilometrov mahagónového dreva a tropických cédrov.
„Bielu tvár som prvýkrát videl až po tridsiatke. Neskôr migrovali do našich lesov ľudia studenej zeme (Mayovia a miešanci z chladných kopcov na severe mexického štátu Chiapas). Vláda im dala pôžičky a poslala ich kolonizovať divoký a horúci juh. Novousadlíkom bol náš spôsob života cudzí a bujná vegetácia ich nepriateľom. Les musel zmiznúť, aby mohla rásť káva a kukurica. Tam, kde rástli stromy, sa mal pásť dobytok.“
Na chvíľu sa odmlčal. So zvrašteným čelom nám dolial silný čaj. „Džungľa im to nikdy neodpustila. Dnes, keď prechádzate cez rezerváciu Montes Azules, ktorá je zúfalým pokusom zachrániť posledné zvyšky strateného bohatstva, vidíte zničenú krajinu, vyholené kopce a na kosť vychudnutý dobytok. Dnes už pôda prisťahovalcov neživí. Cena kávy na svetových trhoch sa prepadla a v ich dedinách opäť zavládla chudoba. Ani veľké sťahovanie ich z nej nevykúpilo.“ Kin Bor vstal a priniesol malý ošúchaný album. „...toto mi tu nechala jedna priateľka z Európy. Vedela nám dať pocit, že má zmysel bojovať. Náš život bol pre ňu vzácny.“ Rozprávanie ho vyčerpalo, oči mu behali po starých čiernobielych fotkách a úsmev sa opäť rozžiaril.

Dnes dedinku Lacanjá delí od prisťahovalcov už len niekoľko kilometrov. Ich tradičná kultúra sa pomaly vytráca. Začiatkom deväťdesiatych rokov boli pripojení na elektrinu, v domoch už stoja chladničky a v niektorých záhradách obrovské satelitné taniere. Lakandónske deti vyrastajú s lesnými duchmi a zároveň s americkým Rambom. Aj naše tri princezné po nás strieľali krivými palicami. Ich domov je však príjemnou oázou, kde sa namiesto kašľania motorov a zvoniacich telefónov ozýva škrekot opíc a papagájov. Miestom, kde sa ľudia nezaraďujú na bežiaci pás, nestrácajú jedinečnosť a tešia sa z jednoduchosti.
Na korbe pikapu, ukrajujúceho kilometre deliace nás od panenskej lagúny, nám pod pražiacim slnkom v ušiach znel indiánsky gospel.

DANIELA VÁVROVÁ (rachel)
a PETER ŠČEPÁN (manvet)