|close     | gallery pictures reflect  Egypt
 
 
Kúsok piesočného ticha
[rachel & aldrig]


Vietor unáša pieskové zrnká
príbehu nepoznaného prázdna.
Nádych ticha v hudbe vetra
rozvíri neviditeľný prach myšlienok

Iluzórny most do
oázy zelených paliem,
čerstvych ďatlí,
priezračného jazera,
vo vánku večerného zapadania
dnešných myšlienok,
do noci pod kupolou plnou hviezd,
v objati veľkých bielych obrov
opierajúcich sa o kamenné barle

Veterná harmónia v predvečer
pompézneho vítania Ramadánu ...



>>Až neskoro večer sme sa spamätali, že namiesto v pohodlnom vlaku s cieľovou stanicou Luxor a neďaleké Údolie Kráľov sedíme učupení v malom mikrobuse. Čakajúc na odchod zo smogom zahalenej Káhiry sme pochopili, že náhoda bola iba ilúzia a že si nás domáci už od príletu podávali v rokmi zabehnutej reťazi ako horúci zemiak.
Po chvíli sa nám “nezáväzne” prihovoril ďalší sympatický Egypťan menom Magdi. V objatí tmavej púšte spustil nacvičenú prednášku o jej kráse a prázdnote. Motor mikrobusu stíchol až o druhej ráno, ospalé postavy povyliezali z auta a v zlomku sekundy sa stratili v čiernej tme. Podnikavý Magdi zaregistroval záblesk v našich očiach a nezištne uprostred noci zorganizoval prikrývky, sviečky a silný čierny čaj. Všetko naložil do džípu a zobral nás prenocovať do neďalekej púšte. Vo svetle tlejúceho ohňa celú noc rozprával o jedinečnosti okolitých prírodných úkazov, až kým nás nahovoril na trojdňový výlet.

Oáza Baharia
Predstava oázy ako jazierka obkoleseného palmami sa rýchlo rozplynula. Vďaka podzemnej rieke síce pestujú v Baharii, ležiacej 334 km juhozápadne od Káhiry, už celé tisícročia citrusové plody, ďatle a olivy, na hlavnej ulici to však vrie a vrava približne 6.000 obyvateľov splýva v bublanie kotla. Piesok sa víri za kolesami áut, všadeprítomné somáre ťahajú na prasknutie naložené káry a po jazierku ani stopy. Namiesto toho je osada plná obchodujúcich ľudí. Po oboch stranách ju lemujú jednoduché príbytky a Beduíni škeriaci sa pomedzi deravé zuby posedávajú na obrubníkoch. Niektorí majú na galábiách, voľných pyžamových šatách, oblečené hrubé páperové bundy napriek tomu, že ortuť na teplomery sa tu aj koncom novembra šplhá k tridsiatke.
Magdi Abu si zarába na živobytie ako väčšina Egypťanov službami pre turistov. Tento malý chlapík s veselými očkami nám ako prvý úprimne vysvetlil ako to v Egypte chodí: „Turistom každý všetko predáva za päťnásobok normálnej ceny“. Šibalsky žmurkol a zdôveril sa nám, že taxikár Said, ktorý nás deň predtým vozil po pyramídach v okolí Káhiry, je jeho dlhoročný priateľ. V tom momente sme pochopili prečo Said tak nástojčivo vyzvedal kam sa chystáme a prečo nás odhováral od priamej cesty do Luxora. Napriek tomu, že na vrchole rebríčka hodnôt väčšiny podnikavých Egypťanov je biznis, dokážu byť veľmi príjemnými sprievodcami krajinou faraónov. V prípade, že sa vám venujú celý deň a vy im okrem úprimnej vďaky a úsmevu nemáte čo ponúknuť, nedajú na sebe znať sklamanie.

Čierna Púšť
Hneď prvá zastávka našej púštnej „expedície“ však vzkriesila ilúziu rozprávok tisíc a jednej noci. V malej beduínskej dedinke sme neďaleko osviežujúceho prameňa nazbierali čerstvé ďatle, guavy a citróny. Pri aute nás už čakal hlúčik malých detí vracajúcich sa zo školy. S Mickey Mousom a Bugs Bunnym na aktovkách hompálali nohami na chrbtoch malých somárikov. Podelili sme sa o Horalku a ich úprimné úsmevy a rozžiarené oči komunikovali bez slov.
Postupne sa z roviny začali vynárať ostré čierne kopce, pripomínajúce pyramídy, rozosiate rozosiate desiatky kilometrov po oboch stranách cesty. V zdaní nekonečnej chvíle sa auto zastavilo... “Choďte, bežte až hore!” kričal Magdi. Pred nami stála vysoká hora, jej strmým zrázom sa kľukatil nenápadný chodník. Z vrcholu nás očarila dych vyrážajúca panoráma do neba hľadiacich čiernych sopiek. Dlho sme sa nechali unášať pohľadom ponad Čiernu Púšť, na pradávne podmorské sopečné pohorie. V dokonalej prázdnote bez jediného živého tvora široko-ďaleko nám spoločníka robil iba vietor. Zo snívania nás vytrhol až kričiaci Magdi, ktorého džíp zhora pripomínal malú bielu bodku.

Kryštáľová Hora
Po niekoľkých kazetách beduínskej živej hudby z chrčiaceho magnetofónu zaparkoval náš šofér pred jedinou drevenou búdou v okruhu približne sto kilometrov. Jej vstupná miestnosť bola prázdna, bez akéhokoľvek nábytku. Na zemi sedeli Beduíni, bafkajúc po výdatnom obede z vodných fajok. Magdi pripravil šalát z ovčieho syru, paradajok a rýb, k tomu ich domáci chlieb, vlastne posúch. Pri jeho prežúvaní nám pod zubami škrípal piesok. Pri veľmi silnom a sladkom čiernom čaji, pripomínajúcom skôr našu kávu, sa muži rozprávali o Kryštáľovej Hore, všetci ukazovali jedným smerom a usmievali sa.
Z rozľahlého dna dávneho mora pokrytého pieskom skutočne trčí asi pätnásť metrov vysoká a päťdesiat metrov dlhá skala z čistého kryštáľu. V menších „jaskynkách“ sa dá pozorovať dokonalá štruktúra bielych, žltých a ružových kryštáľov vytvárajúca kvetinové ornamenty.

Biela Púšť
V takzvanej Bielej Púšti, celej pokrytej lámajúcim sa vápencom leží obrovská skala pripomínajúca ľudskú tvár. Biela zem navôkol je posiata stovkami nízkych, asi meter vysokých kopčekov a všade ležia zvláštne čierne kamienky v tvare klincov. Neďaleko trčia zo zeme kamene v tvare obrých húb. Biele balvany na stopkách, akoby podopreté stračími nôžkami, vyzerajú ako z kresleného filmu.
Medzi dva podlhovasté vápence odparkoval Magdi džíp, oproti rozložil oheň, a pustil sa do varenia. My sme pre lepší výhľad na bielo-žltú krásu vo farbách zapadajúceho slnka utekali na najbližšiu skalu. Pod nebeskou pologuľou posiatou hviezdami spustil Magdi púštne náreky a jeho hlas sprevádzaný údermi na prázdne bandasky sa hlboko ozýval do mlčiacej noci. Na niekoľko sekúnd sme v diaľke zahliadli svetlo v tvare postavy vznášajúcej sa si dvadsať centimetrov nad zemou. So zmiešanými pocitmi sme si ľahli do veterného krytu a Magdi nás prikryl hrubými dekami.

Oáza Farafra
Farafra leží na púštnej ceste, ktorá kopíruje tok podzemnej rieky. Žije v nej len niečo vyše tisíc ľudí, neďaleko sú vojenské kasárne a výcvikový tábor. Jej hlavná ulica s jednoduchými domácimi jedálňami a obchodíkmi je vždy plná cestujúcich, pretože leží na polceste medzi oázami Baharia (170 km) a Dakhla (210 km). Cudzinci sem chodia len zriedka, preto sa domáci tešia ich návšteve a sú veľmi pohostinní. Ani sme sa nestihli poobzerať a už sa mladý Ahmed, ktorý dostal vďaka začínajúcemu sa ramadánu priepustku z kasární, zhostil úlohy nášho ďalšieho sprievodcu. Mimo hlavnej ulice, pulzujúcej tepny pretínajúcej oázu sa zastavil čas. Satelity, autá a podobné výdobytky civilizácie akoby zavial piesok. Elektrina ale nechýba a vedenia sa krútia okolo krivých stĺpov. Zahalené ženy posedávajú v hlúčikoch pred hlinenými príbytkami. Oproti sa rúti malý tučný chlapík, ktorý sediac na vrchu objemného nákladu naširoko rozkročenými nohami ledva dočiahne na boky vychrdnutého somára.
Ahmed sa plynolou angličtinou rozhovoril o svojich plánoch ukončiť pilotný výcvik. V budúcnosti by rád ponúkal turistom vyhliadkové lety ponad púšť. Spomenul aj silu egyptskej armády, ktorá má vraj rovnako veľa vojakov ako Slovensko obyvateľov: „Štrnásť percent všetkých výdavkov štátu ide pravé na armádu“. Od teroristického útoku v novembri 1997, pri ktorom v Luxore zahynulo 62 ľudí, sa veľa investovalo aj do bezpečnosti turistov s veľkým dôrazom na rozšírenie špeciálnej zložky, takzvanej turistickej polície. Pri prechodoch z oázy do oázy musíte zakaždým prejsť vojenskou kontrolou. Na moment človeka zamrazí, keď na neho pätnásťročný chlapec mieri z nízkej vežičky kalašnikovom.
Sedeli na zastávke pod slamenou strieškou a ukladáme momenty na políčka filmu. Na našu otázku kedy príde autobus, Ahmed len krčil ramenami: “Ak nie dnes, tak zajtra určite“. Pokračoval spoveďou z nešťastnej lásky: „Rodina mojej vyvolenej ma nikdy nebude akceptovať, pretože nie som veriaci, nechodím do mešity a nenosím tradičné oblečenie.“

Oáza Dachla
Na veľkom priestranstve 725 kilometrov od Káhiry sa rozpína mestečko s 35 000 obyvateľmi. Pod jeho povrchom vyviera sedemsto podzemných prameňov, ktorých životodárna tekutina premieňa vyprahnutú púšť na zelené záhrady. Pár kilometrov od centra, priamo pri jazierku s horúcou liečivou vodou je príjemný penzión. Jeho majiteľ, Nasser nás pohostil neodmyslitelným posedením okolo takzvanej šíši. Domáci tak volajú typickú arabskú vodnú fajku na drevené uhlíky, z ktorej celé hodiny cez dlhé hadičky slastne bafkajú výborný tabak. Jej prenikavý dym sa zlieval s vôňou variacich sa ibiškových kvetov. Silný tmavočervený vývar sa pije ako čaj a Egypťania veria v jeho blahodárne účinky.
Na streche si varíme kávu a obdivujeme okolité pestrofarebné domčeky. Väčšina z nich je vlastne dlhé roky nenapredujúca stavba, zo striech trčia kovové tyče čakajúce na múry ďalších poschodí. Za rozostavaný dom sa vraj platia nižšie odvody štátu. Roľníci roznášajú po domoch cukrovú trstinu, deti sajú jej sladkú šťavu a pokrykujú: „Hallo, what´s your name. Where are you from?“ Na domoch visia farebné vlajočky s modlitbami koránu. Ľudia tu žijú len z toho, čo si sami vypestujú, ale sú pripravení podeliť sa aj o to posledné. Na širokých poliach ťahajú za sebou archaické pluhy a v diaľke sa dvíhajú stolové hory.
Keď oranžová guľa klesala k horizontu, už sme stáli na plošine stolových hôr a celá krajina sa trblietala v zlatých lúčoch. Malé postavičky v diaľke obrábali suchom popraskanú pôdu, jej rozvírené čiastočky ich zahaľovali do prašného mraku. Krásna jednoduchosť uprostred púšte, ďaleko od zhonu, áut, smogu, strojov a ponáhľajúcich sa ľudí.

Oáza Khárga
Kharga je veľkomesto, ktoré s menom oáza spája iba jeho poloha uprostred mŗtvej púšte. Letiskom a širokými štvorprúdovými ulicami, architektúrou nápadne pripomína bratislavské sídlisko. Najstaršia a najväčšia oáza, domácimi prezývaná aj Magna bola kedysi dôležitou obchodnou križovatkou. Stretávali sa tu karavány z Dachly a Téb. Odvážnejší z nej ešte aj dnes vyrážajú na štyridsaťdňovú púť púšťou až do sudánskej oázy Darfur. Čaro veľkých trhov s exotickým tovarom však už dávno pominulo. V dôsledku preľudnenia denne prichádzajú do stredu púšte stovky nových prisťahovalcov, v meste vládne chaos, zhon a vzduch plný výfukových plynov sa ťažko dýcha.
Nebol dôvod zdržať sa dlhšie a o pár hodín sme sa už blížili späť k Nílu do mesta Asijút. Po západe slnka sa rozdávali ďatle, pre väčšinu postiacich sa moslimov prvé dnešné jedlo. V autobuse celé hodiny z obrazoviek nahlas revala nekonečná divadelná hra. Prestávka bola vykúpením, Egypťania vytiahli koberčeky, pomodlili sa smerom k Mekke a pustili sa do hodovania. Dlho sa jedlo, pilo a fajčilo v malej reštaurácii pri ceste. Okolo prechádzali nevedno odkiaľ a kam cestujúci ľudia. Pre obrovské kopy vriec a nábytku naložené na strechách aút akoby neplatila zemská príťažlivosť.

Asijút
V Asijúte to vrelo. Na autobusovej stanici sa ľudia prekrikovali, tlačili a strkali. Vedľajší kanál Nílu lemovali namiesto brehov vysoké kopy odpadkov. Na jednej nohe o barlu sa opierajúci starček sa v nich prehrabával s nádejou, že natrafí na niečo, čo bude môcť speňažiť. Nafúknuté telá mŗtvych zvierat plávali na hladine špinavého kanála a neďaleko sa malé deti šantili vo vode plnej bilharziózy, do ktorej by Európan nemohol ani vkročiť. Niekoľko chorých ľudí sa v neznesiteľnom sparne neubránilo dáveniu a ich zvratky sa rozlievali po autobuse. Všade pozdĺž cesty postávali ľudia, koncentrovaní už tisícročia na brehoch tejto jedinej tepny Egypta.
Neskôr sa však obrázky za sklom autobusu opäť rozžiarili. Zábery z púšte pri ceste do Luxoru za jedným zo siedmych antických divov sveta (chrám Karnak), vystriedali jasnozelené polia šťavnatej cukrovej trstiny splývajúce do upokojujúceho mora. Za nimi vyrastal hustý pás sýtozelených paliem. Tri bosé ženy prebiehajúce s džbánmi na hlavách, zahalené v krásnych červených, oranžových a žltých šatách sa akoby vznášali pár centimetrov nad zelenou hladinou. Šeherezáda bola opäť nablízku.


Vedomie súcna prináša poznanie.
Obsah rastie,
hlbka je individuálna,
prienik nezaručený,
osamotenie prirodzené.
Názor sa prehlby
v pocite nemožnej obsiahnuteľnosti.
Myšlienky odrážajúce sa
na pozadí vesmíru vlastného
vnútra prichádzajú ako
nenápadný priateľ.
Zoznámenie v minúte
náhodného dotyku...



DANIELA VÁVROVÁ (rachel)
a PETER ŠČEPÁN (manvet)