|close     | gallery pictures reflect  Cuba
 
 
Realita na západ od Havany
[aldrig & rachel]

Na mimoriadnom zasadaní kubánskeho zákonodarného zboru v Havane v júni tohto roku odsúhlasili poslanci novelu ústavy, ktorá deklaruje, že z vôle ľudu je socialistický systém na Kube nedotknuteľný. Zasadnutiu predsedal osobne prezident Fidel Castro, ktorý je pri moci už neuveritelných 44 rokov. Každý z 535 poslancov predstúpil pred plénum a pevným hlasom predniesol svoje Si, celá ceremónia trvala vyše desať hodín. Podľa oznámenia kubánskych úradov sa za takúto zmenu ústavy vyslovilo 99 percent voličov ostrova. Aká je však realita?

>>Asi desať minút po polnoci zvoníme na zvonček jedného z nespočetných panelákov ponorených do tmy nočnej Havany. Sympatická Čilanka so striebornými vlasmi napriek tomu, že na druhý deň odlieta na služobnú cestu, vstne z postele nás a obetavo prichýli na noc. Na raňajky pozýva jedného z priateľov, ktorý nás neskôr odvezie do skromne vybaveného domčeka. Tam už čakajú tri ženy troch generácií. Vyše 80-ročná stará mama, Anna, bývalá učiteľka na základnej škole a jej 15-ročná dcéra Flores.
Pretože do Vianoc zostáva už iba desať dní a žiadna z nich nepracuje, rozhodne sa Anna po prvýkrát v živote ubytovať niekoho na čierno. Pre mnoho Kubáncov je to jediná možnosť, ako si zarobiť za jednu noc toľko, koľko im štát normálne platí za celomesačnú prácu. Riskujú však astronomicky vysokú pokutu a zápis, ktorý by ich sprevádzal až kým sa na Kube nezmenia pomery. Pri prvom stretnutí sa teda Anne chveje hlas a niekoľkokrát nám sprisahanecky pripomína, aby sme to nikomu neprezradili. Celá rodina sa ochotne presúva do jednej izby a nám ponúkajú ich vlastné postele.
Energická Anna už o siedmej ráno vtrhne do izby s tromi dúškami silnej čiernej kávy a vysokými pohármi plnými čerstvo vytlačenej šťavy z papáje. Keďže papája je v kubánskej španielčine hanlivé pomenovanie ženského pohlavia, všetci tieto veľké sladké dyne volajú fruta bomba. Naša hostiteľka sa nás počas vyprevádzania cez hurikánom zničenú záhradu opäť spýta, či skutočne chceme cestovať guaguas a starká nám želá kubánskym príslovím que disfrutan mucho y gastan poco - veľa si užite a málo miňte.

Guaguas
Zastávku transportes populares, verejnej medzimestskej dopravy bez pomoci domácich tak ľahko nenájdete. Guaguas je ľudový názov pre akúkoľvek formu cestnej prepravy. Či už sú to nákladné autá s pribitými lavicami, na ktorých sa, keď prší, tlačí pod jednou plachtou aj šesťdesiat hláv alebo kamiónové ťahače, namiesto vlečky ťahajúce špeciálne upravený autobus, prípadne vlakový vagón. Niekedy postačí aj traktor s vlečkou. Benzín je na prídel, pravidelné linky existujú iba teoreticky. Guaguas premávajú bez cestovného poriadku - keď sa naplnia.
Tá naša sa vraj naplnila ešte pred východom slnka, a tak zostáva len čakať, či vôbec ešte niečo pôjde našim smerom. Nákladiak prichádza až po šiestich hodinách a kopa ľudí sa tlačí pri schodíkoch podávajúc chlapíkovi na korbe malé lístočky s číslami. Nevedeli sme o poradovníku, do ktorého sa už od rána zapisovali všetci Kubánci, a preto za trojhodinovú jazdu postojačky, pridŗžajúc sa jeden druhého platíme za každého protekčný dolár. Oči na nás hľadia z každej strany s otázkou, prečo necestujeme luxusnými autobusmi, ktoré sú určené pre turistov. Šoférov pomocník ohlasuje zastávky búšiac železným hasákom o bočnú stenu auta.. Dávno sme sa zmierili so skutočnosťou, že presunúť sa 168 kilometrov môže na Kube trvať celý deň. Druhá alternatíva je nasadnúť do klimatizovaných autobusov a pozorovať život za oknom ako v safari parku.

Rozdiely
Ak sa človek rozhodne spoznať Kubu prostredníctvom každodenného života jej obyvateľov, musí prijať pravidlá tejto spoločnosti a stať sa jedným z nich. Základom je španielčina, vďaka nej sa dá takmer vždy splynúť s bežnými cestujúcimi a zaplatiť tridsatinu cestovného oficiálne stanoveného pre turistov. To isté platí pri vlakoch, taxíkoch, potravinách alebo vstupnom do múzea. Každý dáva rovnakú sumu - len cudzinci v dolároch a domáci v kubánskych pesos. Okrem týchto dvoch mien vydáva národná banka do obehu tretiu, takzvané pesos convertibles. Turistom platiacim dolármi vydávajú práve v konvertibilných pesos, ktoré majú rovnakú fiktívnu hodnotu ako doláre. Mimo ostrova je táto mena nepoužitelná, čím psychologicky nútia návštevníkov minúť zvyšok zmenených peňazí na ostrove.
V každom väčšom meste sa na vás ako pijavice lepia mladí podnikavci ponúkajúci ubytovanie. Vodia vás od domu k domu za províziu, ktorú skasírujú od prenajímateľov izieb. Inak tomu nie je ani v mestečku Pinar del Rio. Nad dverami visí modrý trojuholník, znázorňujúci, že obyvatelia domu dostali od štátu licenciu na prenajímanie priestorov turistom. Licenciu si môžu dovoliť iba vyvolení, napríklad tí čo majú v zahraničí rodinných príslušníkov, ktorí ich štedro dotujú. Ročný poplatok za jej udelenie sa totiž pohybuje vo výške sedemdesiatich priemerných mesačných platov.
Množstvo gýčových drobností a nevkusné luxusné vybavenie potvrdzuje napriemernú životnú úroveň majiteľov penziónu. Do knihy hostí nás zapisuje mladý študent, ktorý sa práve aj so sestrou chystá na ďalšiu návštevu otca, Taliana žijúceho na Floride. Títo ľudia nemusia tak ako Anna zháňať všetko od syra až po kávu na čiernom trhu, jednoducho zájdu do turistických obchodov s relatívne širokou ponukou a nakupujú za verde – zelené - čo sú americké doláre. Zvyšných 80 percent obyvateľstva sa musí uspokojiť s doslova prázdnymi pultami bežných obchodov a kupovať potraviny na prídelové lístky.

Život na prídel
Prídelové lístky, libretas zaviedla kubánska vláda v roku 1962 s účelom zabezpečiť každému Kubáncovi rovnaké základné životné potreby. Keď počas 70. a 80. rokov prekvital dovoz dotovaných produktov zo Sovietského zväzu, zdalo sa, že libretas postupne vymiznú. Hospodárska kríza po páde komunistických režimov vo východnej Európe však spečatila ich prežitie. Základný mesačný potravinový kôš pridelený každému Kubáncovi obsahuje: štrnásť vajec, dva a pol kila ryže, kilo rybaciny, pol kila fazule, dvadsaťosem gramov kávy, štvrť kila soli a jeden a pol kile bieleho a hnedého cukru. Produkty, ako mydlo, zubná pasta, rastlinný olej, ovocie a zelenina sa distribuujú nepravidelne, alebo pridelujú jednotlivým domácnostiam. Denne má každý Kubánec nárok na jeden malý bochník chleba a deti do siedmich rokov, tehotné ženy a dôchodcovia aj na liter čerstvého mlieka. Mäso je vzácne. Podľa libretas ho na jednu domácnosť pripadá iba malé množstvo, jeden, maximálne dvakrát za rok. Prídelové produkty sa predávajú v štátnych obchodoch, takzvaných bodegas za desaťročia nezmenené dotované ceny. Mimo prídelového systému ponúkajú farmári tie isté potraviny voľne na trhoch, lenže dvadsaťkrát drahšie. Udržiavanie tohto systému vážne ohrozuje kubánsky štátny rozpočet. V spoločnosti, kde dve meny rôznej hodnoty vytvorili napäté triedne rozdiely, by však bez libretas drvivá väčšina obyvateľstva trpela hladom. Priemerný mesačný plat je totiž desať zelených a čokoládu, pivo alebo kúsok syra nekúpite v turistických obchodoch pod jeden dolár.

Kopce ako gigantické korytnačie panciere
Za jedno mydlo a pár jednorazových žiletiek sa môžete odviezť 27 kilometrov severne od mesta Pinar del Rio, kde sa rozprestierajú údolia nazývané Viňales, pitoreskná krajinka pokrytá jedinečnými kopcami zvanými Mogotes. Celá táto oblasť bola kedysi o niekoľko sto metrov vyššia. Pred desiatkami miliónmi rokov sieť podzemných riek odplavila vápencové skalné podložie a vytvorila rozsiahle jaskynné systémy. Geológovia predpokladajú, že sa strechy týchto jaskýň poprepadávali a zanechali stovky metrov vysoké skalné steny. Ich teóriu potvrdzujú aj dnešné nekonečné chodby a chodbičky nachádzajúce sa pod týmito obrými korytnačími panciermi, z ktorých najdlhšiu sieť tvorí úctyhodných päťdesiat zatiaľ prebádaných kilometrov galérií na ôsmich úrovniach. V 50. rokoch minulého storočia založili nasledovníci vizionárky Antoňici Izquierdo, ktorá objavila liečivé účinky tunajších prameňov, komunitu Los Aquaticos. Dodnes žije na úbočiach hôr dvanásť rodín vodných ľudí bez akejkoľvek podpory štátu. Do dedinky Viňales schádzajú iba raz za čas kúpiť soľ, venujú sa najmä liečivým kúram a kúpu sa trikrát denne.
Kochajúc sa pohľadom na surrealistické hory, prenikavo červenú zem a žiarivo zelené tabakové plantáže sa cítite ako v rozprávke. Už Krištof Kolumbus opísal Kubu ako najkrajšiu krajinu, akú kedy videlo ľudské oko. Dnes sú oči návštevníkov očakávajúcich dychvyrážajúce prírodné divadlo pri prejazde ostrovom väčšinou sklamané. Údolia vo Viňales, okolie karibskou atmosférou dýchajúcej Baracoy na východnom cípe ostrova, ako aj panenské pláže mimo turistických centier mu však stále dávajú za pravdu. Už pri svojej prvej návšteve v októbri 1492 sa Kolumbus stretol s indiánskymi šamanmi, používajúcimi zvláštnu fajku, prispôsobenú na inhalovanie dymu z horiacich listov rastliny cohiba cez nosné dierky. Fajčenie tabaku bolo pre indiánov posvätné a praktizovalo sa len počas rituálov pri predpovedaní budúcnosti. Až Španieli začali šúlať tabakové listy do cigár, ktoré sa dali fajčiť ústami a okolo roku 1700 sa stal tabak hlavnou kubánskou exportnou surovinou.

Obchod s cigarami
V údoliach Viňales obývajú malé drevené domčeky takzvaní campesinos, sedliaci, ktorí v provincii Vuelta Abajo už po stáročia pestujú jednu z najkvalitnejších odrôd tabaku. V tejto provincií ležia takmer dve tretiny tabakových plantáží celého ostrova a z listov z okolia mesta Pinar del Rio sa ručne šúlajú tie najdrahšie exportné cigary ako napríklad Cohiba Espléndidos. Túto značku obľuboval aj Fidel Castro a jeden z neúspešných pokusov CIA o jeho zavraždenie v 60. rokoch rokov, spočíval v umiestnení výbušniny práve do Cohiby.
V západnej Európe zaplatíte za jednu z týchto pochúťok v prepočte minimálne tisícdvesto korún, v oficiálnom, štátnom obchode na Kube zhruba sedemsto. S troškou šťastia však na čiernom trhu zoženiete dvadsaťpäť pravých kúskov tej istej cigary v originálnom balení za menej ako tisícku. Pravdaže je v obehu veľa falošných a nechutných napodobenín, ak však fajčíte cigary dlhé roky a nezabudnete pri kúpe skontrolovať základné kritériá kvality, máte veľkú šancu na úspech, hovorí Paul, 50-ročný vášnivý fajčiar z Veľkej Británie. Ja sám som obrnený dávkou trpezlivosti, deväťkrát z posledných desiatich pokusov, našiel presne to, čo som hľadal. Škoda, že cez hranice sa dá preniesť maximálne päťdesiat cigár bez potvrdenia z obchodu, pretože tu zoženiete rovnakú kvalitu za päť percent oficiálnej ceny. Niektorí podnikavci vystavujú aj falošné účtenky, kubánski colníci sú však dôslední a ročne zadržia na letisku v Havane vyše pol milióna nepotvrdených cigár.
Ak máte od cigár platný účet, možete vyviezť množstvo v hodnote dvetisíc amerických dolárov. Nie však do Spojených štátov amerických. Tam sú kubánske cigary kvôli nezmyselnému obchodnému embargu postavené mimo zákon. Rozum stojí aj nad vyhláškou senátorov Helmsa a Burtona, ktorú svojim podpisom v marci 1996 uzákonil americký prezident Bill Clinton. Podľa nej musí každý občan USA, ktorý sa rozhodne navštíviť Kubu hoci aj na vlastné náklady, ale bez povolenia americkej vlády, zaplatiť pokutu vo výške v prepočte dva a štvrť milióna korún! Zákon povoľuje aj konfiškáciu majetku, a ak občana krajiny neobmedzených možností obvinia z obchodovania s nepriateľom, trest sa môže vyšplhať až na desať rokov väzenia a pokutu jedenásť miliónov korún.

Vôňa tabakových polí
Vráťme sa však k cigarám. Cesta od čerstvých tabakových listov k dymiacim zázrakom prevetrávajucim peňaženky turistov je dlhá. Popísali nám ju dvaja bratia, naslovovzatí odborníci. Starší Emílio a mladší Pedro si akoby z oka vypadli. Obaja majú do čela, vetrom ošľahaných opálených tvári, zosunuté čierne kožené klobúky a na nohách gumáky. V sedlách vychrdnutých koní pripomínajú karikatúry amerických kovbojov. Líšia sa iba fúzami, Emílio ich má bledšie a kratšie, Pedro zasa tmavšie, hustejšie a dlhšie. Ich malá chatrč z dreva je ukrytá v tieni vedľa veľkého tabakového pola. Rastliny si vyžadujú dennodennú starostlivosť a campesinos, že sa im darí najlepšie, keď sa im prihovárajú. Všetky polia obrábajú s pomocou volov ťahajúcoch pluhy a v pravidelných intervaloch striedajú tabak s kukuricou, čím udržujú výživnosť pôdy.
Popíjajúc silnú kávu sa ťažko zrozumitelným vidieckym dialektom rozrozprávali: Vôňa týchto listov je mojím domovom, precedil Pedro pomedzi deravé zuby. V kútiku úst zvieral tučnú, na kolene šúlanú cigaru, ktorá vyzerala, že sa každú chvíľu rozpadne. Po šiestich týždňoch od zasadenia vyrastú zo semienok asi 20 centimetrové sadenice, ktoré presádzame v novembri a za dva mesiace merajú už vyše poldruha metra. Odstránením pupencov podporujeme rast listov, ktorých vyrastie šesť až deväť párov a od januára do marca zbierame každý pár osobitne. Podľa zrelosti, asi v týždňových intervaloch, všetko ručne ..., pokračoval Emílio.
Pooberané listy zviažeme po pároch dokopy a na päťdesiat dní prehodíme cez drevené trámy v sušiarňach, secaderos. Na slnku sa sfarbia do zlatista, po preschnutí ich zväzujeme do stohov. Asi po mesiaci kvasenia ich znovu navlhčíme, pretriedime a odstránime stonky. Druhé kvasenie prebieha vo väčších stohoch a trvá dva mesiace. Na záver ich musíme opäť vysušiť a zabaliť do špeciálnych balov, tercios, ktoré prikrývame kôrou yagua z kráľovskej palmy ..., oduševnene ho doplnil Pedro.

Realita
Vo fabrikách na cigary ušúľa každý zamestanec denne stodvadsať cigár. Tí odvážnejší postupne vynášajú vždy po pár kusoch a doma plnia škatule, ktorými zásobujú čierny trh. Od roku 1994 majú Kubánci povolené vlastniť americké doláre a každý sa pokúša zarobiť čo-to navyše k žalostne nízkemu štátnemu platu. Riskujú perzekúciu, ale ženie ich túžba po dôstojnejšom živote.
Veľa ľudí sa pred odletom na ostrov slobody neubráni koketovaniu s myšlienkou, že komunistická diktatúra v Karibiku môže byť predsa len stráviteľnejšia ako tá naša pod Tatrami. Médiá často šíria predstavu, že Kubánci sú vlastne šťastní a stoja za svojím vodcom. V smutnej realite dneška však už len máloktorí z nich veria v neodškriepiteľné úspechy revolúcie, akými sú bezplatné školstvo a zdravotníctvo na vysokej úrovni, či na národnú hrdosť utužujúce úspechy na medzinárodných športoviskách.
Absencia reklamných bilbordov, kokakoly a internetu je skutočne príjemným osviežením. Pravdou je aj to, že Kubánci sú veľmi srdeční a otvorení. Vzhľadom na prísnu cenzúru informácií z okolitého sveta, sú zvedaví a schopní s cudzincami tráviť dlhé hodiny pri rozhovoroch na akúkoľvek tému. Sú odkázaní na vzájomnú pomoc, a preto len zriedka natrafíte na závisť alebo egoizmus.
Ich život je však plný strachu, či náhodou ich najlepší priatelia, susedia alebo dokonca rodinní príslušníci nedonášajú štátnej polícii. Pripomínajú ovečky, ktoré sa už dávno zmierili s dehonestujúcimi životnými podmienkami. Ak sa napríklad odchod jediného vlakového spoja medzi dvoma najväčšími mestami Havanou a Santiagom de Cuba posunie z poldeviatej večer na piatu ráno, tristo Kubáncov čaká celú noc bez slova v staničnej čakárni. Na troch zo štyroch televíznych obrazoviek beží americký akčný film s van Dammom a len na jednej v rohu, neúnavne reční Fidel.

PETER ŠČEPÁN (manvet)
a DANIELA VÁVROVÁ (rachel)